Súčasný evanjelický a. v. kostol na námestí SNP nie je prvým miestom, kde sa trnavskí evanjelici stretávali k svojim službám Božím. V období rokov 1605-1619 využívali dnešnú Baziliku sv. Mikuláša, nakoľko vtedy boli najpočetnejším trnavským vierovyznaním. Neskôr cirkevný zbor prestaval existujúci dom na dnešnej Františkánskej ulici na svoj prvý vlastný kostol s vežou, vybavený zvonmi, pri ktorom vznikla fara aj cirkevná škola. Tento kostol r. 1666 počas veľkého trnavského požiaru vyhorel a po oprave slúžil evanjelikom len do r. 1671, keď bol po potlačení Wesselényiho povstania bol odobratý a odovzdaný rádu benediktínov. Podobné udalosti sa opakovali ešte dvakrát, až r. 1709 rozkazom cisárskeho generála Heistera evanjelici o svoj prvý kostol definitívne prišli. Po neskoršom požiari a chátraní bol r. 1730 zbúraný.
V tomto období – najťažšom pre trnavských evanjelikov – zanikol samostatne organizovaný cirkevný zbor, pričom veriaci boli pričlenení k iným, susediacim zborom. K obnove došlo až po takmer celom storočí, za pôsobenia farára Jána Vyskydenského r. 1804. Po prijatí Tolerančného patentu Jozefa II. sa mohli veriaci stretávať aspoň raz ročne v priestoroch pôvodnej Trnavskej univerzity, v tom čase slúžiacich ako vojenská invalidovňa, neskôr im bolo umožnené konať služby Božie celoročne. Z tejto bohoslužobnej miestnosti sa zachoval oltárny obraz uložený v modlitebni pod vežou dnešného kostola, ako aj štyri oltárne sviece, dodnes slúžiace svojmu účelu.
Obnovený zbor sa od počiatku usiloval o vybudovanie dôstojného bohoslužobného stánku. Už od počiatku 19. stor. sa konali zbierky na tento účel, ktoré však nepostačovali a nebol k dispozícii ani primeraný pozemok. Až r. 1910 sa podarilo zboru zakúpiť pozemok na okraji mestských hradieb, na mieste vtedajšej hradobnej priekopy. V r. 1914 boli pripravené projekty na stavbu kostola a ostatných zborových budov, ako aj potrebné finančné prostriedky. Udalosti 1. sv. vojny však znemožnili naplnenie týchto plánov, ktoré malo vyvrcholiť 31. októbra 1917 pri 400. výročí reformácie. Po necelom desaťročí, po zlepšení situácie zboru, však už nič nebránilo realizácii dlhoročných túžob viacerých generácií trnavských evanjelikov.
8. septembra 1923 za pôsobenia zborového farára Arpáda Janovička a zborového dozorcu Jána Kalendu bol slávnostne položený a posvätený základný kameň nového kostola na dnešnom námestí SNP. Návrh vypracoval architek Josef Marek s amfiteátrovým riešením interiéru a závesným stropom. Stavebné práce trvali niečo vyše roka a tesne pred výročím Pamiatky Reformácie, 26. októbra 1924, mohol byť chrám posvätený a odovzdaný svojmu účelu. Posviacku vykonali prví slovenskí evanjelickí biskupi Jur Janoška a Samuel Zoch za účasti vyše 40 kňazov a 6000 veriacich z Trnavy a okolitých zborov – v slávnostnom sprievode, ktorý vychádzal od starej modlitebne k novému miestu.
Obetaví členovia zboru prispeli k stavbe nielen finančnými zbierkami, ale aj vecnými darmi. Rodina zvonolejára Adolfa Fischera darovala päť zvonov, ktoré spolu s prístrojom pre zvonkohru aj dnes zvolávajú veriacich. Cirkevník Martin Chmelár daroval vežové hodiny, slúžiace doteraz svojmu účelu. Celkové náklady na stavbu boli približne milión vtedajších korún a pochádzali okrem zbierok veriacich aj z predaja bývalej budovy poštového úradu na Radlinského ulici.
Dnešný evanjelický kostol vytvára jednoznačnú dominantu Námestia SNP (pôvodne Štefánikovho námestia) a je prvým trnavským kostolom postaveným mimo hradieb mesta. Polvalcová hmota stavby má smerom na juh monumentálne pôsobiace priečelie a na severnej strane k nej prilieha masívna veža so štvorcovým pôdorysom. Na prízemí je rozšírená arkádovou ochodzou, z ktorej vedú v dvoch predstavaných menších vežiach schodištia na emporu. Interiér kostola má jednoduché priečelie prelomené trojicou ník symbolizujúcou Svätú Trojicu. V prostrednej nike je centrálne umiestnená vyvýšená kazateľnica. Pred ňou je oltár s mramorovou sochou Krista od sochára Rigeleho, ktorú daroval cirkvi člen zboru Julius Stražovec a bola posvätená na sviatok Vstúpenia r. 1936. Socha znázorňuje Ježiša Krista, pozývajúceho: “Poďte ku mne, všetci..” Vo vedľajšej nike je umiestnená krstiteľnica. Ďalšou pozoruhodnosťou je pôdorys oltárneho priestoru, ktorý vytvára symbolické písmená A a omega, čím poukazuje na Krista ako Počiatok a koniec všetkého. Celý interiér je orientovaný centrálne smerom ku oltáru a kazateľnici, čím vyjadruje reformačný dôraz na centrálne postavenie Slova Božieho a sviatostí v živote cirkvi.
V tomto období – najťažšom pre trnavských evanjelikov – zanikol samostatne organizovaný cirkevný zbor, pričom veriaci boli pričlenení k iným, susediacim zborom. K obnove došlo až po takmer celom storočí, za pôsobenia farára Jána Vyskydenského r. 1804. Po prijatí Tolerančného patentu Jozefa II. sa mohli veriaci stretávať aspoň raz ročne v priestoroch pôvodnej Trnavskej univerzity, v tom čase slúžiacich ako vojenská invalidovňa, neskôr im bolo umožnené konať služby Božie celoročne. Z tejto bohoslužobnej miestnosti sa zachoval oltárny obraz uložený v modlitebni pod vežou dnešného kostola, ako aj štyri oltárne sviece, dodnes slúžiace svojmu účelu.
Obnovený zbor sa od počiatku usiloval o vybudovanie dôstojného bohoslužobného stánku. Už od počiatku 19. stor. sa konali zbierky na tento účel, ktoré však nepostačovali a nebol k dispozícii ani primeraný pozemok. Až r. 1910 sa podarilo zboru zakúpiť pozemok na okraji mestských hradieb, na mieste vtedajšej hradobnej priekopy. V r. 1914 boli pripravené projekty na stavbu kostola a ostatných zborových budov, ako aj potrebné finančné prostriedky. Udalosti 1. sv. vojny však znemožnili naplnenie týchto plánov, ktoré malo vyvrcholiť 31. októbra 1917 pri 400. výročí reformácie. Po necelom desaťročí, po zlepšení situácie zboru, však už nič nebránilo realizácii dlhoročných túžob viacerých generácií trnavských evanjelikov.
8. septembra 1923 za pôsobenia zborového farára Arpáda Janovička a zborového dozorcu Jána Kalendu bol slávnostne položený a posvätený základný kameň nového kostola na dnešnom námestí SNP. Návrh vypracoval architek Josef Marek s amfiteátrovým riešením interiéru a závesným stropom. Stavebné práce trvali niečo vyše roka a tesne pred výročím Pamiatky Reformácie, 26. októbra 1924, mohol byť chrám posvätený a odovzdaný svojmu účelu. Posviacku vykonali prví slovenskí evanjelickí biskupi Jur Janoška a Samuel Zoch za účasti vyše 40 kňazov a 6000 veriacich z Trnavy a okolitých zborov – v slávnostnom sprievode, ktorý vychádzal od starej modlitebne k novému miestu.
Obetaví členovia zboru prispeli k stavbe nielen finančnými zbierkami, ale aj vecnými darmi. Rodina zvonolejára Adolfa Fischera darovala päť zvonov, ktoré spolu s prístrojom pre zvonkohru aj dnes zvolávajú veriacich. Cirkevník Martin Chmelár daroval vežové hodiny, slúžiace doteraz svojmu účelu. Celkové náklady na stavbu boli približne milión vtedajších korún a pochádzali okrem zbierok veriacich aj z predaja bývalej budovy poštového úradu na Radlinského ulici.
Dnešný evanjelický kostol vytvára jednoznačnú dominantu Námestia SNP (pôvodne Štefánikovho námestia) a je prvým trnavským kostolom postaveným mimo hradieb mesta. Polvalcová hmota stavby má smerom na juh monumentálne pôsobiace priečelie a na severnej strane k nej prilieha masívna veža so štvorcovým pôdorysom. Na prízemí je rozšírená arkádovou ochodzou, z ktorej vedú v dvoch predstavaných menších vežiach schodištia na emporu. Interiér kostola má jednoduché priečelie prelomené trojicou ník symbolizujúcou Svätú Trojicu. V prostrednej nike je centrálne umiestnená vyvýšená kazateľnica. Pred ňou je oltár s mramorovou sochou Krista od sochára Rigeleho, ktorú daroval cirkvi člen zboru Julius Stražovec a bola posvätená na sviatok Vstúpenia r. 1936. Socha znázorňuje Ježiša Krista, pozývajúceho: “Poďte ku mne, všetci..” Vo vedľajšej nike je umiestnená krstiteľnica. Ďalšou pozoruhodnosťou je pôdorys oltárneho priestoru, ktorý vytvára symbolické písmená A a omega, čím poukazuje na Krista ako Počiatok a koniec všetkého. Celý interiér je orientovaný centrálne smerom ku oltáru a kazateľnici, čím vyjadruje reformačný dôraz na centrálne postavenie Slova Božieho a sviatostí v živote cirkvi.